PhDr. Jozef Kočiš

* 23.1.1928 Hurbanovo- †4.1.2013 Beluša

Slovenský historik a archivár, popularizátor národných dejín.  Jeden zo zakladateľov moderného slovenského archívnictva. Patrí medzi uznávaných teoretikov archivistiky ako vedy. Rozpracoval metodiku spracovaní a sprístupňovaní archívnych fondov historických žúp od 16.-20. storočia. Zaslúžil sa o sprístupnenie archívneho materiálu spracovaním inventárov, sprievodcov a príručiek o archíve v Bytči.

Život

Narodil sa ako piate dieťa z ôsmich detí Štefana Kočiša a Márie v Hurbanove. Ľudovú školu navštevoval v r. 1934-40. Už tu sa nadchol pre historické knihy, za šesť rokov prečítal v školskej knižnici viac ako 500 kníh. Strednú školu začal navštevovať v Nových Zámkoch, po bombardovaní maturoval v roku 1948 na gymnáziu v Komárne. V r. 1948 začal študovať na lekárskej fakulte, ale po ukončení prvého semestra prestúpil na odbor, ktorý sa stal jeho láskou na celý život- na históriu a archívnictvo na Filozofickej fakulte v Bratislave, kde promoval v r. 1953. Na škole stretol aj svoju životnú lásku, rodáčku z Beluše- Alojziu Zbínovú, s ktorou sa 30. 12. 1952 zosobášil v Bratislave a 17. januára sa cirkevne vzali vo farskom belušskom kostole. Pracovala ako vedúca odborná archivárka v Bytči. Vybudoval archív v Bytči. V r.1953-55 pôsobil v Slovenskom ústrednom archíve v Bratislave. Začiatkom mája 1955 sa stal riaditeľom Štátneho archívu v Bytči, ktorý bol jeho celoživotným pôsobiskom až do dôchodku v roku 1990, kedy sa vrátil do Beluše. Archív nielenže vybudoval, ale podarilo sa mu za pomoci architektov aj zrenovovať bytčiansky kaštieľ. V r. 1971-75 bol štátny oblastný archív v Bytči archív s najlepšími výsledkami v sprístupňovaní materiálov. Ovládal slovom a písmom latinčinu, francúzsky a maďarský jazyk.  V r. 2004 mu nečakane a náhle zomrela manželka  a v dome v Beluši zostal s jedinou dcérou. Vnuk Igor pôsobí v zahraničí. Rád tvoril po večeroch, cez víkendy a obľuboval turistiku a prechádzky prírodou.

Mimo štátny archív v Bytči pôsobil v centrálnych archívnych orgánoch, ktoré existovali v rámci Slovenskej archívnej správy. V r. 1970 absolvoval medzinárodnú archívnu stáž v Paríži. V  rokoch 1971-1992 bol členom Vedeckej archívnej rady v Bratislave a od roku 1978 tiež členom redakčnej rady časopisu Slovenská  archivistika. Akademický titul doktor filozofie získal v roku 1970. V r. 1977 po obhájení kandidátskej práce na tému „Stoličná správa na Orave a v období feudalizmu“ mu udelilo Vedecké kolégium Slovenskej akadémie vied pre vedu o spoločnosti titul kandidát historických vied. Jozef Kočiš pracoval v poradných orgánoch a komisiách Historického ústavu SAV v Bratislave, bol členom Slovenskej historickej spoločnosti, pôsobil ako člen Vlastivedného zborníka Považia, v redakčnej rade zborníka Stredné Slovensko a v hodnotiacej komisii odboru archívnictva. V rámci Slovenskej historickej spoločnosti založil v Bytči krúžok považských historikov, ktorého sa stal predsedom. 

Po ukončení vysokoškolského štúdia pracoval ako vedecký pracovník v Slovenskom ústrednom archíve v Bratislave. O rok neskôr bolo publikované vládne nariadenie o vzniku štátnych archívov v jednotlivých krajoch. Slovenská archívna správa ako nový celoslovenský riadiaci orgán pre archívy v rámci Povereníctva vnútra získala pre účely Štátneho archívu v Žilinskom kraji zámok v Bytči s veľkými priestormi. Tu sa v roku 1955 stal riaditeľom novo založeného štátneho archívu, ktorý bol jeho celoživotným pôsobiskom až do odchodu do dôchodku v r. 1990 a priviedol ho medzi popredné archívne inštitúcie.

Dielo

Jozef Kočiš je autorom niekoľkých syntetických a analytických archívnych pomôcok- sprievodcov, katalógoch, archívnych inventárov a priekopníkom pri príprave edícií prameňov k dejinám slovenského národného hnutia v 19. storočí.  V rámci svojho vedeckého a odborného pôsobenia publikoval v časopise Slovenská archivistika. Rozšíril pramene k slovenským dejinám o výsledku výskumu archívnych dokumentov v Maďarsku, Poľsku, Juhoslávii, Rakúsku, Francúzsku a Taliansku. Ako zostavovateľ publikácie „sprievodca po archívnych fondoch Štátneho archívu“ v Bytči pomáhal sprístupniť archívne dokumenty historických žúp, súdov a služobných úradov a ďalších inštitúcií z území Liptova, Oravy a Turca. Jeho najväčším záujmom bola inventarizácia korešpondencie  bytčianskych Thurzovcov v rokoch 1541-1626 a inventár oravského župného archívu z období feudalizmu v rokoch 1584-1849. Spolupracoval na príprave publikácie Bytča 1378-1978, ktorá bola vydaná k 600. Výročiu mesta. Napísal monografiu pod názvom Bytčiansky zámok. Najväčšiu pozornosť vzbudil populárne náučnými dielami. V publikácii Alžbeta Báthoryová a jej obete možno nájsť plastický obraz zákulisia prípadu Alžbety Báthoryovej kde na základe autentických dokumentov autor zasiahol do rozšírených nepresných predstáv o činnosti a smrti čachtickej pani, niektorých jej služobníčok a tiež o postupe palatína Thurzu pri súdené jej zločinov. Výsledkom dlhodobej práce je aj odborná publikácia „Neznámy Jánošík“, v ktorej Jozef Kočiš prináša netradičný  a skutočne neznámy portrét bývalého kuruca, cisárskeho vojaka a potom tiež „hôrneho chlapca“  Juraja Jánošíka. Slovenskú literatúru faktu obohatila aj jeho ďalšia úspešná publikácia o hradoch stredného Považia „Od Čachtíc po Strečno“. V roku 1993 Jozef Kočiš vydáva publikáciu o nevšednej žene, manželke, matke, spravodlivej a milosrdnej šľachtičnej -Žofii Bošňákovej . O svojich prácach tiež prednášal v Dome slovenskej kultúry v Prahe. O spoluprácu ho požiadala japonská televízna spoločnosť „Stream“ pri príprave a natáčaní dokumentárneho filmu o Alžbete Báthoryovej. Svoje odborné poznatky poskytol aj zahraničným spisovateľom. Po odchode do dôchodku sa venoval príprave publikácií o Beluši- Beluša 1330-1995: Pohľady do dejín, Beluša  1330-2002: Pohľady do dejín, Podoby súčasnej a dávnej Beluše (2005).

Za svoju prácu bol niekoľkokrát odmenený rôznymi cenami, pamätnými medailami, medailami za zásluhy. V r. 1979 získal Krížkovu medailu za zásluhy a rozvoj archívnictva na Slovensku.  V roku 2004 získal Pribinov kríž III. stupňa za kultúrny rozvoj Slovenskej republiky. V roku 2010 mu bolo pri príležitosti 680. Výročia prvej písomnej zmienky o Beluši udelená cena obce Beluša za celoživotnú prácu v oblasti histórie.  Autor  16 kníh a desiatok príspevkov a odborných článkov. Výrazne pomáhal pri vytváraní priateľských stykov medzi Belušou a Malou Tarčou.

Publikáciu o Beluši sa rozhodol napísať, keď navštívil veľkú a honosnú bádateľňu parížskeho Achives Nationales- Národného archívu- študujúc písomnú dokumentáciu Svetovej výstavy v Paríži v roku 1900. Tu sa rozhodol pokračovať v získavaní a štúdiu údajov k dejinám Beluše. Druhým podnetom bolo rozprávanie jeho priateľa, vysoko erudovaného archeológa Dr. Antona Petrovského- Šichmana, ktorý mu rozprával o mimoriadnom počte mohýl v Beluši, či o románsko- gotickom kostolíku sv. Anny pri farskom kostole. Tretím impulzom boli osudy Belušských Slatín, tohto klenotu prírody, obklopeného zeleňou lesov, ktoré pôsobia ako balzam na rany tela i duše.

Jeho želaním bolo aby belušská mladá generácia, ktorej svoju prácu venoval, si ctia pamiatku tých, ktorí ju vychovávali a viedli po správnych cestách. Bol presvedčený, že potom nezabudne na svoje rodisko, ani na svoju povinnosť zachovávať a chrániť dedičstvo predkov, i odkaz matiek a otcov.