Navigácia

Obsah

História

Mudr. Emanuel Filo

Univerzitný profesor MUDr. Emanuel Filo 1901 -1973

 

Medzi veľké postavy slovenskej lekárskej vedy nesporne patrí le­kár, vedec a pedagóg prof. MUDr. Emanuel Filo. Narodil sa v Beluši 22. augusta 1901. Jeho rodičmi boli Ján Filo a Alžbeta, rodená Zigová. Po maturite na Štátnom reálnom gymnáziu v Trenčíne sa zapísal na Lekársku fakultu Karlovej univerzity v Prahe, kde zotrval až do prvého rigoróza. Potom v štúdiu medicíny pokračoval na Univerzite Komen­ského v Bratislave. Kedže všetky svoje školské štúdiá počnúc ľudo­vou školou absolvoval s vyznamenaním, bol v roku 1926 promovaný „sub summis auspiciis", pričom mu odovzdali gratuláciu prezidenta re­publiky a jeho osobný dar - zlaté hodinky s monogramom T. G. Masaryka. Lekárska fakulta mu venovala zlatý prsteň, univerzita zlatú reťaz.

Po promócii pôsobil kratší čas v Bratislave ako univerzitný asis­tent na patológii a potom u prof. Hynka na internej klinike. V roku 1930

sa dostáva na internú kliniku prof. L. Syllabu do Prahy s cieľom zís­kať docentúru na Karlovej univer­zite. Keďže docentúra bola pod­mienená študijným pobytom najmä na zahraničných klinikách, prof. Syllaba ho vyslal do Zúrichu k prof. Naegelimu na štúdium hematológie, kde zotrval v rokoch 1930 - 1931. Internú kliniku v Prahe po smrti prof. Syllabu viedol prof. MUDr. Kristián Hynek, ktorý Dr. Filu vyslal v roku 1933 na študijný pobyt do Paríža. Hneď po návrate odtiaľ sa habilitoval v roku 1934 za docenta na Lekárskej fakulte Karlovej uni­verzity v Prahe.

Po kratšom pôsobení na internom oddelení v Prahe sa vracia do Bratislavy Emanuel Filo po promócii na doktora lekárskych vied v roku 1926., kde ako docent prednášal

v rokoch 1935 -1939 patológiu a terapiu vnútorných chorôb. V týchto rokoch dostal ponuku Rockefellerovej nadácie na študijný pobyt v Spo­jených štátoch severoamerických i s celou svojou rodinou, čo však pre­kazila vojna. V roku 1939 ho menovali za riadneho profesora inter­ného lekárstva na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave a stal sa aj prednostom fakultnej internej kliniky. V nasledujúcich ro­koch zastával viaceré významné akademické funkcie. Bol dekanom Lekárskej fakulty (1939 - 1940) a prorektorom a rektorom Slovenskej univerzity (1942 - 1945). Bol aj členom a hodnostárom viacerých ve­deckých spoločností. Pôsobil ako predseda Spolku lekárov, bol pred­sedom Prírodovedného spolku Slovenskej akadémie vied a umení, členom Slovenskej učenej spoločnosti, predsedom vedeckej sekcie Ligy proti tuberkulóze, členom predstavenstva Červeného kríža, čle­nom Katolíckej akadémie a ešte ďalších inštitúcií a spoločností. V rokoch 1939 - 1945 pôsobil ako hlavný redaktor odborného periodika, Bratislavských lekárskych listov.V nich zverejňoval svoje štúdie, ktorými sa stal známym doma i v zahraničí. Za ochotu a sta­rostlivosť v spojitosti s prijatím väčšieho počtu bulharských študentov na univerzitu dostal bulharské štátne vyznamenanie. Z príležitosti 185. výročia založenia Lomonosovovej univerzity v roku 1940 ho poz­vali do Moskvy, kde mu udelili medailu za vedeckú činnosť. Ako rektor Slovenskej univerzity sa zaslúžil o ponechanie českých profesorov na bratislavskej univerzite. Mnohým slovenským i českým študentom povo­lil zápis na univerzitu, čím ich zachránil pred deportáciou do Nemecka, pretože študentov podozrievali z ilegálnej činnosti a jeho, ako rektora sledovala nemecká tajná polícia. Svoje odvážne počínanie prejavil aj tým, že pred príchodom fronty odmietol evakuáciu Slovenskej univer­zity a mnohých jej zariadení, čím sa zaslúžil o ich záchranu.

Napriek svojim zásluhám, aj medzinárodne uznávanej práci, po roku 1945 pre prof. Filu nastali neľahké časy. Po nezákonnom prepus­tení zo stavu zamestnancov Slovenskej univerzity ho preložili do Žiliny, kde vybudoval interné oddelenie nemoc­nice. Pre náboženské presvedčenie zača­li ho v roku 1951, aj s ďalšími katolíckymi inteligentmi, prenasledovať. Na základe vykonštruovaného obvinenia sa dostal do vyšetrovacej väzby do Ružomberka a na Pankrác. Keďže súd mu nič nedokázal, odtiaľ ho po mnohých útrapách prepus­tili. Zostal naďalej vo funkcii primára, čo svedčilo o jeho nevine. Napriek tomu jeho šikanovanie neustávalo. V roku 1960 ho pozbavili primariátu. Hoci v roku 1968 boli snahy o jeho súdnu rehabilitáciu, k tomu­to aktu nedošlo. V lekárskych odborných kruhoch si ho však vážili. Ako bývalý rek­tor v roku 1968 sa zúčastnil na jubilejných oslavách 50. výročia Univerzity Komenského v Bratislave. Pri jeho sedemdesiatke v roku 1971 mu odovzdali striebornú medailu J. E. Purkyné.

Pevnou oporou prof. Filu v životných ťažkostiach bola jeho verná manželka Marta, dcéra Jána Drobného, prvého krajinského preziden­ta Slovenska. Spolu vychovali päť detí, tri dcéry a dvoch synov.

Zomrel 7. októbra 1973 v Žiline, kde je aj pochovaný. V súvislosti s oslavami 80. výročia vzniku žilinskej nemocnice odhalili 23. septembra 1993 v jej areáli bustu prof. MUDr. Emanuela Filu, ktorej autorom je aka­demický sochár Alexander Hečko.

                                                filofilo2