Beluša - Zjednodušená verzia stránok
Nastavenie veľkosti písma
+

Univerzitný profesor MUDr. Pavol Adami 1736-1814

 

Pavol Adami, rodák z Beluše, patrí medzi významné postavy dejín medicíny a najmä veterinárneho lekárstva. Narodil sa 18. januára 1736. Jeho rodičmi boli Ján a Zuzana Adamiovci. Pavol po stredoškolských štúdiách začal študovať na viedenskej univerzite najprv právo a potom medicínu. Svoju dizertáciu „Hydro-graphia Comitatus Trencsiniensis" obhájil 4. septembra 1765. O dva dni ho promovali na doktora medicíny.

Po promócii sa Adami prihlásil za infekčného lekára (Konta-gionsarzt), pretože sa zaujímal o nákazlivé choroby zvierat. Najprv pôsobil, a to od roku 1767 v Chorvátsku, potom v Štajerskú, na Mo­rave a v ďalších krajinách vtedajšej rakúskej ríše. Vo svojej práci sa zameral na zisťovanie a vyšetrovanie nákazlivých nemocí domácich zvierat, ako aj na ich liečenie. V roku 1769 ho ustanovili vládnym dekré­tom za úradného infekčného lekára (Kontagions-Physikus). V tejto svojej funkcii zisťoval a liečil motoličnatosť oviec v Chorvátsku, slintačku a krívačku na Morave, slezinnú sneť hovädzieho dobytka v Dolnom Rakúsku, v Čechách a v Sliezsku. Na sebe skúmal prenos­nosť morovej nákazy na človeka, pričom zistil, že dobytčí mor ľudí neohrozuje. Vypracoval aj diferenciálnu diagnózu dobytčieho moru a sneti slezinnej.

Dvorská kancelária na podnet baróna Gerarda van Swietena, najvyššieho dvorského hodnostára pre zdravotníctvo vo Viedni, v snahe povýšiť štúdium veterinárstva na univerzitnú úroveň, rozhodla v roku 1775 o zriadení katedry zverolekárstva na viedenskej Lekár­skej fakulte. Na odporúčanie van Swietena menovali 4. marca 1775 Dr. Adamiho za profesora náuky o nákazách zvierat. Na univerzite zotrval do konca roku 1780. Po tomto roku Adami odišiel do Novo­hradskej stolice, kde sa za účinnej pomoci a podpory grófa J. Baťthyányho, hlavného župana tejto stolice, venoval výskumnej práci a publikačnej činnosti. V rokoch 1781 -1782 vyšlo vo Viedni Adamiho dvojzväzkové dielo „Beiträge zur Geschichte der Viehseuchen in den k. k. Erbländern" (Príspevky k dejinám dobytčích nákaz v cisársko-kráľovských dedičných krajinách). Dielo venoval svojmu priaznivcovi a mecénovi grófovi Batthyánymu, ktorý bol aj vysokým dvorským hodnostárom. Autor v tejto práci podáva obšírnu správu o priebehu epidémie moru v Štajersku a súčasne podáva návod na spôsob lie­čenia nakazeného rožného statku, pričom sa zaoberal aj otázkami prevencie.

V Novohradskej stolici i v Korutánsku sa zaoberal aj pokusmi s očkovaním zvierat proti moru, čim chcel podčiarknuť význam ich imunizácie. V rokoch po odchode z viedenskej univerzity Adami okrem spo­mínaných publikácií vydal tlačou vo Viedni ešte tri svoje práce, a to: „Specimen hydrographiae hungaricae sistens aquae communes, thermas et acidulas Comitatus Trencsiniensis" (Prehľad uhorského vodopisu zameraný na obyčajné vody, termálne pramene a na kyselky v Trenčianskej stolici), práca vyšla v roku 1780; „Bibliotheca loimica" (Knižnica infekčných onemocnení), publikácia vydaná v roku 1784; „Vorsichten und Mittel wieder Viehseuche" (Opatrenia a prostriedky proti dobytčej nákaze), tlačou vydané v roku 1800.

Po treťom delení Poľska, k čomu došlo v roku 1796 a po obsadení Krakowa Rakúšanmi, na tamojšej Jagiellonskej univerzite zriadili v rám­ci Lekárskej fakulty aj katedru zverolekárstva. Organizáciou a vede­ním novozriadenej katedry poverili Dr. Adamiho, ktorý do Krakowa prišiel v roku 1804. V rámci učebného plánu osobne prednášal nielen náuku o zvieracích nákazách, ale aj veterinárnu anatómiu, fyziológiu a patológiu. Na fakulte ho obklopovala úcta, výrazom čoho bolo aj to, že ho zvolili za dekana Lekárskej fakulty pre školský rok 1808/1809.

Vzhľadom na svoj vek, ale aj z dôvodov zdravotných, Dr. Adami ukončil svoje pôsobenie v Krakowe v roku 1809 a začiatkom roku 1810 sa vrátil do Viedne. Tu žil na dôchodku až do svojej smrti. Zomrel ako 78 ročný 11. novembra 1814 vo Viedni, kde je aj pochovaný.

Vysoká škola veterinárna v Košiciach zriadila v roku 1969 na jeho počesť pamätnú medailu, ktorú udeľuje zaslúžilým odborníkom veterinárneho lekárstva. V jeho rodisku v Beluši pomenovali po ňom ulicu a z príležitosti 175. výročia úmrtia v roku 1989.