Povesť

Beluša, dcéra Belochova

(Povesť z Beluše na strednom považí) 

Na mieste, ktoré sa teraz Kostoliščom zove, stál kedysi dávno, ešte vari v prvých kresťanských časoch, malý kostolík. So všetkých strán túlili sa k nemu domčeky poddaných krajinského pána Belocha, ktorého kúria bola po kostole najkrajším staviskom. 

Dobrý človek bol Beloch. Bol nielen prísny, ale aj spravodlivý a milosrdný. Nespratníkov a záškodníkov trestal, ale poddaným, čo boli k nemu ako k otcovi, odpúšťal. Preto ho mali radi a preto ho neraz svojimi životmi chránili, keď mu hrozilo nebezpečenstvo. 

Radosť bola bývať v Belochovej osade. Pánova dcéra Beluška ju rozveseľovala ako zlaté slniečko šťastia a pokoja. Vlásky mala ani zo zlata a očká belasé sťa letné poludňajšie, bezoblačné nebo. Keď sa usmiala, kreslila v ľuďoch chuť k životu, keď si zaspievala, vykúzlila im na ústach úsmev spokojnosti. S kým sa len rozprávala, každý bol hotový, čo aj do ohňa skočiť za ňu... 

Lenže nie je súdené, že ani jedna dievčina nie je na svete iba na to, by bola pekná. Každej je určené vydať sa a založiť nový rodinný kozúbok a nový domov. I Beluške prišli roky a pytači sa hrnuli, akoby sa bolo vrece s nimi pretrhlo. Nie div, dobré sa samo chváli a zvesť o ňom dostane sa až na samý kraj sveta. 

A starý Beloch preberal a vyberal. Nechcel dať svoju dcéru hocakému svetárovi. Nie na to ju choval a preto sa o ňu staral, aby sa zle mala. Vyberal teda, vyberal, ale dlho nič nenachádzal. Veď čo, bolo dosť času, nebolo treba súriť. Dievčina bola mladá, a škoda jej bolo krky zadrhnúť. 

Ale čo, jedného odpravil, dvaja mu dohrmeli. A len vyberal.... 

Až istého dňa, keď sa starí Belochovci ohrievali na slniečku pred kúriou, prikvitol k nim švárny urastený mladík. Jeho jemné, zlatom vyšívané rúcho bolo zaprášené a tu i tam aj trochu potrhané. Predstavil sa, že je zo slávnej rodiny Kontúrovcov a poprosil o nocľah. 

- A čo si ty, synak, skade? - pýtali sa ho starí. - Od čoho tie šaty také? - 

- Od úteku, od cesty-necesty. Pohádal som sa s bratmi, keď ma chceli o dedičstvo okradnúť. Aby som sa vyhol ďalším rozbrojom, ušiel som z domu. Pravda, bratom to nebolo dosť, dali ma prenasledovať. Musel som nielen po cestách, kde som sa zaprášil, ale aj po horách a po dolách, tam som si zas plášť dotrhal. 

- A kdeže ti kôň?

- Zahynul. Už nemám nič, som ako kostolná myš. 

Keďže starý Beloch a starý Kontúr boli priateľmi, nuž Belochovci šuhaja privinuli ako svojho. Nielen nocľah mu dali, ale aj dlhšie ho u seba zdržali. Dotiaľ, vraj, kým sa s bratmi nepomerí, alebo sa mu do sveta zachce. 

Horkýže sa mu zachcelo! Z útulného hniezdočka, ako bol Belochovský dom, ťažko bolo odísť. A čo ešte, keď sa spoznal so spanilou Beluškou! Jej belasé očká ho priťahovali ako blankyt vtáčika a jej zlaté vlásky vábili pohladkať ich a hladkať celý život... 

Mladí sa zaľúbili, a starí, keď videli, aký je Kontúr statočný šuhaj, nehľadeli na to, že je chudobný, že okrem zvučného mena a odratých, obšúchaných šiat už nič nemá. Požehnali im a dovolili im vziať sa. 

- Aby ste sa lepšie cítili, - povedal im starý Beloch, - vystavím vám skromný, ale milý domček. Aj zo svojich polí vám odkrojím, aby ste ešte za môjho života na svojom gazdovali. 

Urobil tak ako sľúbil. A časť majetku, ktorú dal zaťkovi, pomenovali Kontúrovom. 

Dobre bolo mladému Kontúrovi, dobre jeho ženuške Beluške. Dni mali jasné, bezmračné a život plynul pokojne a ticho, akoby na svete ani zloby a závisti nebolo. Lenže dlho to netrvalo. Závisť sa ozvala skôr, ako sa nazdali, a zloba tiež udrela v nestreženej chvíli. 

Mladá pani chodievala zavše so svojimi družkami do vonných lesov zbierať všelijaké liečivé bylinky a osviežiť sa čerstvým horským vzduchom. Zašla aj dole k sírnatému prameňu, ktorý liečil takmer všetky choroby. Netušila, že pasie po nej jastrab, hotový kedykoľvek zaťať pazúry a uniesť ju. 

Ej, keby bolo vedela, že už niekoľko dní sliedia po nej ľudia zlovestného rytiera Kaja, nebola by šla do kúpeľa. Radšej by bola pri mužovi chorľavou, ako v drápoch toho netvora zdravou a kypiacou životom. Veru nič netušila. Preto sa zľakla, keď sa raz vyrútili z hory cudzí chlapi, zarastení do nepoznania. Hrôza bola pozrieť na nich. A akí len boli ukrutní! Služubnice ubili a mladú paniu Kontúrova odvliekli na neďaleký Kajov lúpežnícky hrad. 

- Ej holubička pyšná! - uškeril sa jej Kaj, keď mu ju priviedli. - Vidíš, neveľa ti pomohlo, že si pohrdla mojou rukou. Čo komu súdené, to ho neminie. 

- Lenže ja som tebe súdená nebola! - odvetila Beluša hrdo. - Nie láska ma sem dostala, ale podlosť. Ak chceš, abys som ťa od teraz po dobrom spomínala, nože ma pusť domov! 

- Chachacha! - zasmial sa Kaj. - Pekne vravíš, ale nemúdro. Povedz mi len, či kocúr, ktorý celé dni striehol na myšku, pustí ju na žalostné zapišťanie z pazúrov? Horkýže! 

- Podliak! - premerala ho mladá žena hnevlivo. 

- Oj, len pomaly, krásna mladá pani! - tíšil ju Kaj. - Ubližuješ mi. Či nevieš, alebo azda nechceš vedieť, že som dosiaľ s tvojím otcom nič nemal, že som mu nijako neublížil, ani svojim ľuďom som nedovolil siahnuť na bezpečnosť jeho a jeho majetku? A to všetko len z lásky k tebe. Vidíš, aj ja mám šľachetné srdce. 

- V tom nie šľachetnosť bola, ale vypočítavosť. Faloš. Kto je statočný, ten nikomu neškodí, a o tebe iba zlé počuť. Koľko len sĺz vytieklo pre teba, koľko ľudí si obral o všetok majetok, ba aj na životy im siahol! Nuž ich krv, čo schne na tvojich rukách, nesvedčí o šľachetnosti... 

Jej slová bodali ako ostré meče a ukrutník, ktorého to sprvoti zabávalo, pomaly sa začal na ňu hnevať. Bolo mu to nemilé. Keďže sa už schádzali priatelia, s ktorými za nazbíjané peniaze hýrieval pri blízkom teplom prameni, chcel rozhovor s Beluškou čím skôr skončiť, preto ju nemilosrdne prerušil a riekol jej: 

- Čakal som na teba. Úfal som sa do poslednej chvíle, a hľa, ty si radšej takého odkundesa, takého zkaderuka-zkadenoha. Smrť by si za to pohanenie zaslúžila, ale že ťa ešte stále mám rád, dávam ti do rána čas rozmyslieť si, či sa ho chceš zriecť a byť mojou, alebo nie. 

- Akože by som mohla byť tvojou, keď som už inému sľúbila vernosť pred Bohom i pred ľuďmi?! - odbila ho Beluša. 

- Čo ma po tom! Do vášho sobáša ma nič! Na tomto kraji som ja pánom. Čo ja chcem, to sa tu robí... A to ste mi proti vôli. Rozumela si? 

Márne ho Beluška prosila, márne pre ním na kolená padala, ani počuť nechcel o tom, že by ju pustil na slobodu. Ba aby ju čím skôr k povoľnosti donútil, dal ju vhodiť do tmavej diery pod hradom. 

- Vedz, - vravela mu, keď ju odvliekali, - radšej zhyniem, ako by som mala byť mužovi neverná! 

- No len, no! - uškeril sa za ňou. - Veď ty do rána zmúdrieš. 

Toho dňa nešiel Kaj s kamarátmi ku prameňu, ostal na hrade. Vedel, že sa dotýrané Belušine služobnice dotiahli do Kontúrova a povedali čo sa stalo. Čakal, že sa Kontúr a Beloch zhŕknu k jeho hradu a zaútočia naň. 

Dobre predvídal. Kontúr a Beloch zobrali všetkých svojich verných a ponáhľali sa pod lúpežnícke hniezdo, ktoré bolo na strmej skale nad úzkou dolinou. Lenže ťažko im bolo dostať sa doň. Z dvoch strán ho chránila skalná stena, a z dvoch vysoké násypy, príkrejšie ako tá najstrmšia strecha. A hore na nich sťa rady nepoddajných bojovníkov, beleli sa mocné koliská, palisády. 

- Keby sme sa aspoň k hradbám dostali, - riekli si Belochovi ľudia, - potom by sme si už s hniezdočkom poradili. Oheň by ich ľahko stadiaľ vyduril. 

- Oj to nie! - nepristával Kontúr. - V ohni by aj moja žienka zahynula. 

- Kdeže, zasmiali sa skúsenejší bojovníci. - Pamätaj, že kadejakí zlosynovia sú smelí a hrdí len dotiaľ, kým nenaďabia na mocnejšieho. Keď vidia, že sa nebezpečenstvu nevyhnú, sú zbabelí ako malé decká... 

Kontúr uznal, ale na oheň predsa len nepristal. Ale aj keby bol s tým súhlasil, neveľa by sa bolo zmenilo. Na násyp sa jeho ľudia ťažko škrabali. Bol tak strmý, že si museli kopije doň zapichovať aby sa mali na čom udržať. Postupovali len veľmi pomaly. 

A zatiaľ krásna, prekrásna Beluša stonala v žiali a v bôľoch zraneného srdca a prosila Boha o zmilovanie. 

Smutno je bolo, strašne smutno. Plač ju celkom vysilil. Okolo polnoci zamdlela. 

Dobre bolo i tak, aspoň nemusela prežívať hrôzu pohromu, ktorá sa prirútila na Kajov hrad. 

Krátko po polnoci ozvalo sa pod zemou divné hučanie a dunenie, ako by sa tam kdesi more búrilo alebo hromy bili. Ej, ozaj dobre, že to nepočula, lebo inak by bola od strachu i rozum potratila, ako ho potratil krvilačný Kaj a jeho družina. 

Jednako však našla svoj hrob pod hradom. Bo zrazu sa zem zatriasla tak mocne, že sa poborili všetky väzenia a pivnice. Zrútil sa aj hrad a pochoval Kaja a jeho ľudí. Víchrica, čo sa schytila po kraji, rozmetala zvyšky ošklivého hniezda po celom šírom okolí. Dnes už nieto po hrade ani stopy. Ostalo len meno, lebo miesto, na ktorom stál, menuje sa Hradište. 

Ej, aby sme len nezabudli! Strašná pohroma sa vtedy privalila na údolie osady Belocha a jeho zaťka Kontúra. Kdesi pukli skaly a z otvoru zeme vylialo sa toľko vody, že zaplavila celé okolie, ničila všetky staviská aj kostolík. Beloch a Kontúr a všetko, čo sa zachránilo, muselo bližšie k Váhu - do dnešnej Beluše.

V roku 2011 vytvoril mladý rezbár Juraj Kapuš z Beluše drevenú sochu dev Beluši v nadživotnej veľkosti, ktorá bola osadená v centre obce.