Navigácia

Obsah

História

Košikárska škola

Košikárstvo v Beluši malo dávnu tradíciu. Písomné pramene z 18. storočia svedčia o sporoch s Lednickým panstvom o ostrovček vo Váhu v blízkosti Zavažskej, čiže Regina Hofu, na ktorom sa v hojnej miere vyskytoval vŕbový porast. V týchto časoch košikárstvo malo charakter domáceho remesla.

Značný rozmach košikárstva nastal koncom 19. storočia, kedy tu vznikla škola, ktorá mala byť vyhňou pre rozšírenie tohto remesla v niekdajšej Trenčianskej župe. Skôr než došlo k vzniku belušskej košikárskej školy, uhorský minister obchodu poveril Ľudovíta Balogha, neskoršieho zakladateľa tejto školy tým, aby sa oboznámil s organizáciou a stavom košikárskych škôl v Rakúsku. Balogh v rámci dlhšej študijnej cesty mal možnosť bližšie poznať nielen systém výučby, ale aj nahliadnuť do košikárskeho remesla.

Košikárska štátna škola v Beluši vznikla podľa vzoru viedenskej školy v roku 1893 a svoje pôsobenie započala 1. septembra. Jej zakladateľom bol Ľudovít Balogh. Na škole sa vyučovalo po slovensky, keďže väčšina žiakov hovorila týmto jazykom. Školu vydržiavalo ministerstvo obchodu, ministerstvo pôdohospodárstva a Trenčianska župa. Študijná osnova mala časť teoretickú a praktickú. V rámci teoretickej časti výučby sa preberala čítanka pre priemyselné školy, pričom žiaci si osvojili základy matematiky, geometrie, účtovníctva a kreslenia. Čítanka obsahovala tiež state zo zemepisu, fyziky a obchodného práva. Ťažiskom výučby bola jej praktická časť. Výrobky v prvom ročníku mali úžitkový charakter, v druhom a treťom už dosiahli úroveň produktov umeleckého priemyslu. 

V prvom ročníku sa preberali základy pletenia. Praktickú náplň činnosti tvorilo pletenie okrúhlych košov na ovocie a zemiaky, podlhovastých na bielizeň, ručných tašiek, hranatých košov na drevo a cestovných kufrov. Pletací materiál tvorili rozličné druhy vŕbových prútov. 

V druhom ročníku ako pletací materiál používali tŕstie, lyko, slamu, morskú trávu a šachor. Frekventanti z týchto materiálov vyrábali ručné tašky náročnejších tvarov, košíky a krošne na chlieb, košíky na ovocie a kvety. V tomto ročníku sa zapodievali už aj farbením a lakovaním výrobkov. 

V treťom ročníku sa žiaci zameriavali na rozličné druhy pletenia, ktoré mali aj ozdobnú funkciu. Šlo o pletenie štvorcové, krížové a prstencové. K používaným materiálom pribudol bambus, vhodný pre nosné časti výrobkov. Sortiment produktov tvorili pletené stojany na kvety, stojany na noty pre hudobníkov, cestovné kufre, detské kočíky, hojdačky, stojany na knihy, čajové stoly, rozličný verandový a izbový nábytok, najmä kreslá a stolíky. Pletené kreslá a fotely zhotovili aj pre trenčianskeho podžupana. Na tieto komplety sa špecializoval košíkársky majster Štefan Kučík. Treba poznamenať, že tento druh nábytku bol v tomto čase veľmi obľúbený a uprednostňovali ho aj zo zdravotného hľadiska.
 

kosik1

Z výrobkov belušských košikárskych majstrov. Košík na ovocie, košík s vetracím otvorom a krytom na prenos psíka. Závesný košík na kvetináč a výletný košík s vrchnákom.
 

Absolventi sa po skončení školy mohli zamestnať aj v dielni pri škole, kde dostávali riadny plat. 

Za veľký úspech možno považovať účasť belušskej košikárskej školy, ako prvej tohto druhu na Slovensku, na Svetovej výstave v Paríži, ktorá trvala od 15. apríla do 15. novembra 1900. Svetová výstava v roku 1900 mala dokumentovať pokroky dosiahnuté na poli techniky, priemyslu, poľnohospodárstva, vedy i kultúry.
kosik2

Dokument o účasti belušskej košikárskej školy na Svetovej výstave v Paríži v roku 1900.


kosik3

Palác Trocadéro, jedna z budov Svetovej výstavy v Paríži v roku 1900.
 

O výrobky z belušskej košikárskej školy a dielne bol značný záujem. Jedným zo stálych odberateľov bola budapeštianska obchodná spoločnosť Steinbach a Pető. Jej prostredníctvom sa dostávali tieto produkty na vzdialenejšie domáce, ako i zahraničné trhy. 

Po vzniku Československej republiky v budove košikárskej školy ubytovali vojsko, a to na dlhší čas. Potom tu sídlil aj obvodný notársky úrad. Hoci košikárska škola po roku 1918 prestala pôsobiť, dielňa fungovala až do tridsiatych rokov. Spomedzi absolventov košikárskej školy v posledných rokoch Rakúsko-uhorskej monarchie treba spomenúť Mikuláša Kapuša, bratov Gustáva a Štefana Kučíkovcov, Jána Slávika a Jána Collera. Jozef Kučík, Štefan Filo a Pavol Kucharík sa vyučili u majstrov Ondreja Petríčka a Jána Kobelu. Ján Kobela si zriadil na Predluží košikársku dielňu a obchod. Majster Ján Coller požiadal v roku 1926 Okresný úrad v Ilave o povolenie predaja košikárskych výrobkov. Práve títo majstri sa azda najviac zaslúžili o udržanie košikárskej tradície v rokoch po zániku školy.