Prvé, doposiaľ známe, archeologické nálezy z teritória Beluše pochádzajú zo staršej doby bronzovej (2000-1500 pre Kristom). Pri kopaní kanála pre vodnú elektráreň cez hložský chotár robotníci narazili 21. júna 1935 na dva hroby so skrčenými ľudskými kostrami. Pri odkrývaní tretieho hrobu bol už prítomný kustos Trenčianskeho múzea. Inventár hrobov okrem kostí tvorili viaceré predmety zo staršej doby bronzovej. Boli to ihlica, náramok, špirálovité skrútené krúžky a tri náušnice vyhotovené z bronzu. V hroboch sa našli aj dve tenké náušnice zo zlata.

Hrob skrčenca v Hloži z doby bronzovej,
ktorý objavili pri kopaní kanála pre hydrocentrálu.

V štrkovitom výkope pre novostavbu domu v Podhorí v novembri 1930 objavili popolnicu. Prizvaný archeológ zo Slovenského národného múzea zistil, že ide o nález zo žiarového hrobu z doby lužickej kultúry (1300-1200 pred Kristom).

Nízky, široký džbán s páskovým uchom a malou prstencovitou nôžkou,
zdobený ryhami. Nález z lužického pohrebišťa Beluša-Pechová.
Džbán sa nachádza v Považskom múzeu v Žiline.

Pri záchrannom výskume v súvislosti s výstavbou novej trasy štátnej cesty č.61 v roku 1964, páter Gabriel Povala S J, v tom čase pracovník Považského múzea v Žiline, v lokalite Pechová v priestore medzi potokom Rybníky a Pružinkou, odkryl 26 hrobov s hlinenými nádobami, v ktorých boli zbytky zhorených kostí a rozličné predmety. Ide o lužické žiarové pohrebište zo strednej doby bronzovej (1500-1200 pred Kristom). Pokiaľ ide o nálezy väčšinou to boli jednouché a dvojuché amfory, misky a hrnce. Našli sa v nich bronzové náramky, závesky, prstene, ihlice a korálky. Pozoruhodné sú hlavne zvláštne tvary nádob, ktoré sa na iných lužických pohrebištiach nevyskytujú. Je to napríklad popolnica vo forme džbána. O osídlení v dobe bronzovej svedčia aj nálezy keramiky a hrnčiarskej pece, ktoré takisto objavil Gabriel Povala pri výstavbe spomínanej cesty.

Nález z lužického žiarového pohrebišťa Beluša-Pechová: Dvojuchá
závesná amfora slúžiaca ako popolnica. Našli sa v nej prepálené ľudské kosti.

Rímsku dobu (100-400 po Kristovi) dokumentuje nález železného oštepu. Do tejto doby možno klásť aj osídlenie výšinných lokalít ako sú Hradište, Stárkova skala a Rašov. Existenciu hradiska na Hradišti potvrdzujú aj stopy po valovom opevnení.

Pozoruhodné sú výskumy archeológa Považského múzea v Žiline Dr. Antona Petrovského-Šichmana, ktoré realizoval v roku 1964 v lokalite Kostelište a na jeho okolí. V tejto lokalite, ktorá sa nachádza nad niekdajším majerom pod Malenicou ("Allodium Malenica"), teraz je to osada pod Malenicou, v zalesnenom teréne objavil šesť žiarových hrobov lužickej kultúry a 36 mohýl patriacich do doby veľkomoravskej (800-900 po Kristovi). Viaceré nálezy, ale aj samotný názov lokality ho viedli k reálnej domnienke, že na tomto mieste stál kostol v časoch Veľkomoravskej ríše. Podľa neho toto miesto patrí medzi najväčšie mohylníky na severnom Slovensku. Na ceste z Koštelišťa po hrebeni vo vzdialenosti asi jedného kilometra, v lokalitách Gárové a Háj, sa nachádza skupina 25-tich mohýl. Ďalších 13 mohýl je na mieste, ktoré sa nazýva Hrobice. Lokalita bola súčasťou Mestského boria a nachádza sa na južnom svahu oblého chrbta, približne kilometer na sever od Buntového. Viac mohýl na Slovensku je len v okolí mesta Skalica.

I keď doterajšie archeologické výskumy mali zväčša len záchranný alebo sondážny charakter, priniesli viaceré poznatky o prehistorickom osídlení belušského teritória. Práve tieto dielčie výsledky dokazujú, že zem v okolí Beluše skrýva v sebe ešte veľa prekvapení.

Vykopávky z územia Beluše, nachádzajúce sa na obecnom úrade v Beluši,
ide zväčša o nálezy obyvateľov pri zemných prácach na rodinných domoch.

Prvá písomná zmienka o Beluši pochádza z roku 1330. Je to doklad o určení chotárnej hranice medzi Belušou a Trstím. V tejto, pre Belušu najstaršej písomnosti, figuruje ona len ako "terra Belos", pričom "terra" v danom prípade znamená už osídlenú zem. Každopádne už vtedy tu existovala osada.

Za významnú okolnosť, osvetľujúcu počiatky stredovekej Beluše, treba pokladať skutočnosť, že v súpise pápežských desiatkov z roku 1332, ktoré sa vyberali pre potreby Svätej zeme, je uvedená aj belušská fara. V tom čase tu už stál jeden z najstarších kostolíkov na Považí.

V doklade z roku 1330, ako hranica medzi Belušou a Mojtínom je uvedená Malenica ostrá na rozdiel od Malenice tupej, ktorá smeruje k Trstiu a vytvárala lesnú hranicu medzi Belušou a Trstím. Podľa tohto písomného prameňa na hraničnej čiare medzi Belušou a Mojtínom sa začínala cesta ku Košeckému hradu, ktorá viedla cez malý vŕšok ("Mons parva"). Dnešná Pružinka, vytekajúca z Pružinskej doliny, v písomnosti je zaznamenaná ako "aqua Belos", pričom "aqua" znamená vodu alebo potok. Z toho plynie, že dnešná Pružinka v tom čase sa nazývala Belušským potokom.

Druhá listina, ktorá má pre najstaršie dejiny Beluše význam, pochádza z 10. novembra 1369. Ohraničuje sa v nej belušský chotár od visolajského. V tejto listine Beluša je uvedená ako "villa Belos", čiže už ako obec alebo dedina. Spomína sa aj rieka Beluša ("fluvium Belus"), pod ktorou treba chápať dnešnú Pružinku. Táto listina sa nachádza v Maďarskom Krajinskom Archíve v Budapešti.

Tamtiež sa nachádza pre Belušu aj tretí významný doklad, a to listina kráľa Ľudovíta I. (Veľkého) z 5. apríla 1375. Je to listina, podľa ktorej panovník daroval Trenčiansky hrad i s inými hradmi a so všetkými ich náležitosťami kráľovskému taverníkovi Jurajovi Bebekovi z Plešivca s výnimkou troch miest a to Trenčína, Beluše a Ilavy ("...exceptis tribus civitatibus videlicet Trinchinio, Belus et Leva vocatis..."). V tejto listine Beluša je uvedená po prvý raz ako mesto ("civitas").